Založ si blog

Vlastenectvo v 21. storočí

Nemôžem sa zbaviť pocitu stagnácie až spiatočníctva vo všetkom, čo sa dnes označuje za pronárodne. Akoby sa vývoj vlastenectva zastavil niekedy v polovici minulého storočia a stal sa dogmou. Dogmou, ktorá zahŕňa neustále nariekanie nad tým, ako sme dlho trpeli a ako nám nikto nedal pokoj. Je absolútne vylúčená možnosť, žeby vlastenectvo malo odrážať potreby súčasnej spoločnosti. Človeku sa preto nanucuje otázka – Nie je táto stagnácia predzvesťou úpadku?

Nikto nezastaví koleso času, ktoré nás posúva stále k novým problémom a výzvam odlišných od tých, ktoré mali naši predkovia. Tiež sme znovu o niečo múdrejší, skúsenejší a hlavne máme odlišné potreby.

Dogma a vlastenectvo

Asi najväčším problémom dnešného vlastenectva je jeho dogmatizmus. Keď sa pozrieme do slovníka cudzích slov pod heslom „dogma“ nájdeme: „poučka nepripúšťajúca námietky“. Ide o veľmi výstižnú charakteristiku toho, čo poväčšine nazývame národnou hrdosťou a preto si dovolím tvrdiť, že dogma a podstata dnešného vlastenectva sú navzájom v synonymickom vzťahu.

Môžeme to vidieť aj v tom, ako národne cítiace obyvateľstvo reaguje na podnety v našej spoločnosti. Je úplne prirodzené (a všeobecne známe), že na svete niesu dvaja ľudia, ktorý by sa názorovo stopercentne zhodli. Môžeme sa stretnúť s ľuďmi, ktorý sú nám názorovo blízky a s ľuďmi, ktorý malú rozdielne predstavy na život okolo nás. Veľká časť vlastencov striktne odmieta všetko, čo je v rozpore s ich dogmou. V prípade názorovej nezhody okamžite zaradujú jednotlivca alebo skupinu k „názorovej opozícii“ a nezaoberajú sa ďalej akýmikoľvek(!) postrehmi alebo myšlienkami takéhoto jednotlivca, skupiny. Je to veľká škoda, lebo práve vzájomnou diskusiou dvoch oponentov môže dôjsť ku vzniku nového názoru a k vzájomnému obohateniu. Keď čítame komentáre v novinách alebo pozeráme v televízii diskusné relácie s ľuďmi prezentujúcimi sa pre nás nie príliš sympatickými názormi, vždy stojí za to zamyslieť sa nad tým, ako sa ku svojím tvrdeniam dopracovali. Samozrejme nehovorím o treťotriednych novinách, ale o vzdelaných ľuďoch s vlastným názorom a dobru erudíciou, hovorím o takzvanej inteligencii národa. Medzi takúto inteligenciu národa by som zaradil aj Doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD..

Tento pán je často terčom kritiky väčšiny tých, ktorý sa označujú za vlastencov hlavne pre svoje hlásenie sa k svetoobčianstvu. Často môžete nájsť na internete jeho výroky vytrhnuté z kontextu, ako dôkaz jeho „nenávisti k národu“. Ja sám sa tiež nezhodnem s pánom Chmelárom natoľko, aby som ho volil do Európskeho parlamentu (kandidoval v roku 2009), ale aj tak si rád pozriem akúkoľvek diskusiu, kde je tento pán prizvaný. Nemusím súhlasiť s jeho názorom na teritoriálne vlastenectvo, ale dôležité je, že si viem zdôvodniť prečo s ním nesúhlasím. Môže ma znechutiť, že jeho slávne „nepaušalizujme“ sa vzťahuje skoro na všetko a všetkých, až (napríklad) na Maticu slovenskú. (Tam je hotový za 5 sekúnd.) Ale ani to ma neodradí od toho, aby som sa niečo nové dozvedel, prípadne nekonfrontoval svoje názory s jeho. A sú aj oblasti (a nieje ich málo) v ktorých sa viem s pánom Chmelárom stotožniť. Zaujímalo by ma koľko ľudí pozná jeho názory (a argumenty) na nezávislosť Kosova, bombardovanie Juhoslávie, svetoobčianstvo a mnohé iné.

Nemali by sme sa báť, že konštruktívna kritika zničí vlastenectvo. To čo vlastenectvo zničí je jeho konzervovanie. História dokázala, že veci ktoré sa nedokážu pružne prispôsobovať dobe, sú bezpodmienečne odsúdené na zánik.

Monochromatické videnie dejín

Ďalším problémom súčasných národovcov je ich monochromatické videnie dejín. Teda buď je niečo biele alebo čierne, ale nič medzi tým. Je pokladané priam za rúhačstvo povedať o otcovi národa Andrejovi Hlinovi, že bol hašterivý a nie príliš zbehlí v zahraničnej politike. Takéto tvrdenia vyvolajú u každého národne cítiaceho človeka rozhorčenie. Akoby sa zabúdalo, že všetci naši velikáni boli iba ľudia z mäsa a kostí. Mali svoje klady aj zápory, ktoré ale nezmenšuje ich zásluhy. Často obetovali celý svoj život práci na národnom povedomí našich predkov a práve ich zásluhou tu dnes ešte stále sme.

Toto čierno – biele videnie nám bráni študovať našu skutočnú históriu a poučiť sa z nej v plnom rozsahu. Keď čítame literatúru iba jedného názorového spektra, často sa ochudobňujeme o dôležité fakty. Tiež sa môže stať, že nás z „cesty poznania“ zvedie autorové poetické vypĺňanie medzier v takomto (jednostrannom) výklade dejín. Následky takéhoto „štúdia“ môžeme pozorovať u našich južných susedov, ktorý dnes už len ťažko rozlišujú medzi legendou a faktom.

Integrácia Slovenska

Jednou z ďalších vecí ktorú naši vlastenci nevidia veľmi v ružových farbách sú integračne snahy Slovenska. Obávajú sa najme zasahovanie do samostatnosti a suverenity štátnu a nadmerného prisťahovalectva. Nemôžem povedať, že tieto obavy niesu opodstatnené, respektíve ich nejakým iným spôsobom bagatelizovať. Tieto problémy sú dosť reálne a miestami už aj hmatateľné u našich európskych partnerov na západe. No aj napriek tomu je cesta integrácie národov, cestou budúcnosti a pokroku. Človek je tvor spoločenský a spoločenská separácia je mu od prírody cudzia. Nemôžeme mať medzi sebou „naťahané“ hranice do konca sveta. Je pravda, že potrvá ešte dosť dlho pokiaľ sa podarí odstrániť chamtivosť ľudí, ich túžbu po moci, snahy silnejších ovládať slabších a jednať spoločne s ohľadom na všetkých, či už ide o osemdesiat miliónové Nemecko alebo päť miliónové Slovensko. Do tej doby, než tento osvietený deň príde, je našou povinnosťou ako občanov Slovenskej republiky dávať najavo náš nesúhlas so všetkým čo nieje v našom záujme, alebo nám môže dokonca uškodiť v rámci vývoja v Európskej únii. Možno to nebude Európska únia v ktorej nájdu štáty spoločný domov, možno nikam nepokročíme ako o sto rokov, ale pracovať na spoločnom súžití by sme nemali prestať.

Záverom, nielen k tomuto odseku, by som rád pripomenul slová jednej z najvýznamnejších osobnosti našich národných dejín: „Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi“. S touto nadčasovú myšlienkou prišiel Ľudovít Štúr, popredný predstaviteľ Slovenského národnoobrodzovacieho hnutia v 19. storočí a mala by sa stať pre nás heslom aj do 21. storočia.

Dobroslav

Robert Fico

Fico: Témou summitu číslo 1 je bezpečnosť

22.06.2017 15:44

Zasadnutie Európskej rady v Bruseli by malo byť podľa premiéra Roberta Fica konštruktívne. Hlavnými témami budú pritom bezpečnosť – vonkajšia aj vnútorná.

Irak, Mosul, vojak, utečenec, policajt, IS

Vieme, že Európa nie je supermarket, reaguje Poľsko na Macronovu kritiku

22.06.2017 15:43

Poľsko vo štvrtok neústupčivo zareagovalo na vyjadrenia francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, ktorý kritizoval niektoré európske štáty za ich postoj v otázke utečencov.

India, Indovia

V roku 2050 bude na Zemi žiť takmer 10 miliárd obyvateľov, uvádza OSN

22.06.2017 15:41

Počet obyvateľov Indie za sedem rokov prekoná Čínu a v Nigérii bude žiť v roku 2050 viac ľudí ako v USA, čím sa stane treťou najľudnatejšou krajinou sveta.

Dolár, libra, jen, mena, peniaze

Slovensko si s USA môže vymieňať informácie o nadnárodných skupinách

22.06.2017 15:35

Slovensko naďalej posilňuje spoluprácu s USA pri automatickej výmene informácií v oblasti daní.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1
Celková čítanosť: 1100x
Priemerná čítanosť článkov: 1100x

Autor blogu

Kategórie

Archív

Odkazy