Nemôžem sa zbaviť pocitu stagnácie až spiatočníctva vo všetkom, čo sa dnes označuje za pronárodne. Akoby sa vývoj vlastenectva zastavil niekedy v polovici minulého storočia a stal sa dogmou. Dogmou, ktorá zahŕňa neustále nariekanie nad tým, ako sme dlho trpeli a ako nám nikto nedal pokoj. Je absolútne vylúčená možnosť, žeby vlastenectvo malo odrážať potreby […]
Pokračovanie článku